Jurij Vladimirovič Andropov, ktorý sa stal šéfom KGB. Tento šialenec trpel tým, čo niektorí z jeho podriadených nazývali “maďarský komplex”. Ako sovietsky veľvyslanec pôsobil totiž počas maďarského povstania roku 1956 v Budapešti a z okien ambasády sledoval, ako boli pracovníci nenávidenej maďarskej tajnej služby vešaní na stĺpoch verejného osvetlenia.

Andropova až do smrti prenasledovala rýchlosť, s ktorou sa zdanlivo všemocný komunistický štát vedený jednou stranou začal rúcať. Keď sa neskôr ďalšie komunistické režimy zdali byť v ohrození v Prahe 1968, v Kábule 1979 a vo Varšave 1981, bol presvedčený, že rovnako ako v Budapešti v roku 1956 môže ich prežitie zabezpečiť len ozbrojená sila.

Jurij Vladimirovič Andropov

Sochu Andropova si vybral zo skladu KGB Putin. ked nastúpil do úradu a postavil ju pred Kremeľ, asi ako vďaku za teror, ktorý sám spustil. Orwell v Rusku nastúpil a začali všetkých ľudi sledovať systémom rozpoznávania tváre s priznačným názvom, ORWELL

Jurij Vladimirovič Andropov bol ten kto zaviedol najväčšiu dezinformačnú kampaň proti celému svetu a sám sa natom rehotal, ako mu západ naletel. Jurij Vladimirovič Andropov vymysel totiž Perestrojku a Gorbačova ako oklamať západ, že sa Rusko otvára svetu. Prečítajte si knihu Ion Michai Pacepa Dezinformácie. V tejto knihe uvádza, že slovo dezinformácia nie je francúzského pôvodu, ale jedine ruského! KGB zostalo totižto to isté!

Od odchodu z Maďarska v roku 1957 bol Andropov šéfom oddelenia ústredného výboru, zodpovedným za spoluprácu s komunistickými stranami v sovietskom bloku. Brežnevovým zámerom bolo zabezpečiť politickú kontrolu nad tajnými a spravodajskými službami, a preto Andropova ako prvého vyššieho straníckeho úradníka vymenoval v roku 1967 šéfom KGB. Andropov sa stal najdlhšie slúžiacim a politicky najpohyblivejším zo všetkých šéfov KGB, až nakoniec roka 1982 svoju pätnásťročnú kariéru korunoval: nasledoval Brežneva na post generálneho tajomníka.

Vešanie disentu, mrzačenie ľudí, vraj ruský mierotvorca 🙂 Mitrochinov Archív

Prvú veľkú krízou Andropovových rokov u KGB bol pokus československých reformátorov Pražskej jari vytvoriť niečo, čo Kremeľ považoval za neprijateľne nekonvenčné “socializmus s ľudskou tvárou”. Invázia síl Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa bola pre Mitrochin podobne ako Chruščovov tajný prejav dôležitou súčasťou toho, čo nazýva svoju “intelektuálnu odyseou”.

Mitrochin počas Pražskej jari pôsobil v NDR a mohol počúvať správy z Československa v ruskom vysielaní BBC, Slobodnej Európy, Deutsche Welle a Canadian Broadcasting Company, ale nemal nikoho, s kým by mohol svoje sympatie pre pražské reformy zdieľať. Jedna príhoda, ktorá sa odohrala asi mesiac pred vstupom sovietskych tankov do Prahy, na neho obzvlášť zapôsobila.

Dôstojník oddelenia “zvláštnych úloh” FCD plukovník Viktor Rjabov Mitrochinovi oznámil, že bol “na pár dní vo Švédsku”, ale povedal to tak, že bolo jasné, že Švédsko nebolo jeho skutočným cieľom. Onedlho po svojom návrate zo Švédska Rjabov Mitrochinovi ďalej povedal, že sa v Pravde ďalší deň objaví zaujímavý článok; naznačil tak spojenie tohto článku so svojou misiou.

Keď si Mitrochin deň nato prečítal, že v Československu bolo objavené “skladisko imperialistických zbraní”, okamžite si uvedomil, že ho tam umiestnil Rjabov spolu s ďalšími dôstojníkmi s cieľom reformátorov zdiskreditovať. Čoskoro po rozdrvení Pražskej jari Mitrochin vypočul Andropovov prejav na velenie KGB v NDR, ktoré sídlilo v Karlshorst na predmestí Berlína.

Andropov rovnako ako Šeljepinovi hovoril priamo k poslucháčom, bez toho aby sa ako väčšina sovietskych oficiálnych predstaviteľov držal vopred pripraveného textu plného fráz. So svojím asketickým vzhľadom, striebornými vlasmi sčesanými nad vysokým čelom dozadu, okuliarmi s kovovými obrúčkami a intelektuálnym správaním sa Andropov úplne líšil od stalinských zabijakov, ako boli Berija a Serov.

Inváziu do Československa vysvetlil oveľa kultivovanejšie, než ako bola celá záležitosť prednesená sovietskej verejnosti. Trval na tom, že to bol jediný spôsob, ako uchrániť sovietsku bezpečnosť a nový európsky poriadok, ktorý sa utvoril po Veľkej vlasteneckej vojne. Táto objektívna politická nutnosť, vyhlasoval Andropov, bola prijatá dokonca aj takými neortodoxnými osobami, ako bol veľký fyzik Pjotr ​​Kapica, ktorý spočiatku k pražským revizionistom prejavoval isté sympatie.

Mitrochin však z invázie vojsk Varšavskej zmluvy vyvodzoval celkom iné závery. Rozdrvenoe československého “socializmu s ľudskou tvárou” podľa neho potvrdilo, že sovietsky systém je nereformovateľný. Dodnes si jasne vybavuje podivne mytologický obraz, ktorý odvtedy čoraz častejšie v duchu vídal, obraz ruského ľudu zjarmeného “trojhlavou hydrou”: komunistickou stranou, privilegovanú nomenklatúrou a KGB.

Mitrochin po návrate z NDR do Moskvy ďalej počúval západné vysielania, aj keď kvôli sovietskym rušičkám musel veľmi často prelaďovať na iné vlny. Niekedy sa mu podarilo zachytiť len fragmenty správ. Najviac na neho však zapôsobili správy v Kronike súčasných udalostí, samizdatovej časopisu, ktorý sovietski disidenti prvýkrát vydali roku 1968, aby v ňom rozšírili správy o boji proti porušovaniu ľudských práv.

Kronika súčasných udalostí mala v záhlaví citát z Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN o slobode prejavu, ktorá bola v Sovietskom zväze denne porušované. Boj proti “ideologickej diverzii” pokračoval a Mitrochin čoraz častejšie pozoroval príklady toho, akým spôsobom KGB doslova svojvoľne manipuluje sovietskym justičným systémom.

Neskôr si opísal patolízačské gratulácie, ktoré v decembri 1967 A. F. Gorkin, predseda sovietskeho Najvyššieho súdu, zaslal Andropov pri príležitosti päťdesiateho výročia založenia Čeky: Sovietskej súdy a sovietsky Výbor štátnej bezpečnosti [KGB] sú rovnako staré.

To však nie je to hlavné, čo nás spája; tým hlavným je identita našich úloh. Sme šťastní, že štátne bezpečnostné služby a súdy riešia všetky svoje zložité úlohy v duchu vzájomného porozumenia a zdravých profesionálnych vzťahov.

Mitrochin si všimol, ako nielen v tajnom časopise pre vnútorné potreby, Zborníku KGB, ale aj vo zložkách FCD pribúda dôkazov o Andropovovej osobné posadnutosti zničiť disent vo všetkých jeho formách a o jeho presvedčenie, že boj za ľudské práva je súčasťou veľmi rozsiahleho imperialistického sprisahania s cieľom podkopať základy sovietskeho štátu.

V roku 1968 vydal Andropov rozkaz veliteľa KGB č. 0051 “O úlohách štátnych bezpečnostných služieb pri boji s ideologickou diverziou organizovanú protivníkom”, v ktorom volal po silnejšom útoku proti disidentom doma a ich imperialistickým podporovateľom v zahraničí. Jeden príklad takého útoku, ktorý Mitrochin, nadšeného obdivovateľov Kirovovho baletu, osobne nesmierne rozzúril, bol plán, ktorý objavil v archíve FCD: jeho cieľom bolo zmrzačiť hviezdu tohto baletu, emigranta Rudolfa Nurejeva.

Mitrochinove ​​politické názory boli na začiatku 70. rokov hlboko ovplyvnené bojom disidentov, ktorý mohol sledovať ako v záznamoch KGB, tak v západnom rozhlasovom vysielaní.

“Bol som samotár,” spomína, ” ale dnes viem, že som nebol sám.”

Hoci Mitrochin nikdy ani nepomyslel na to, že by sa sám k hnutiu za ľudské práva otvorene pripojil, priviedli ho články z Kroniky súčasných udalostí a ďalších samizdatov na myšlienku, že by mohol tiež vytvoriť tajnú variantu disidentských pokusov o zdokumentovanie zločinov sovietskeho systému.

Postupne sa v jeho mysli rodil projekt vlastného záznamu zahraničných operácií KGB.